Na ďalekých cestách, v cudzích krajinách

Monografia E. Kowalskej predstavuje objavný pohľad na fenomén exilu v Uhorsku v období raného novoveku. Príbeh exulantov z Uhorska, obetí náboženského prenasledovania v dobe vypätej, násilne uskutočňovanej rekatolizácie (cca 1670 - 1681), opakoval mnohé z toho, ako vládna panovnícka moc postupovala proti protestantom (resp. ”heretikom„) v iných európskych krajinách. Násilné formy rekatolizácie, namierené proti celému spoločenstvu, boli účinné najmä vo vzťahu k jeho elite: duchovným a učiteľom. Ich násilné vytrhnutie z cirkevných zborov radikálne zmenilo nielen osudy ich samých či ich rodín, ale celého konfesijného spoločenstva. Procesy analyzované v tejto knihe ukazujú, že najmä v posledných dvoch (jeseň 1673 a jar 1674) nešlo o hľadanie individuálneho podielu na protizákonnom konaní (príprava rebélie, paktovanie s rebelmi a Osmanmi, dehonestovanie katolíckeho náboženstva a jeho symbolov) a adresné konanie proti jednotlivým previnilcom, ale o uplatnenie princípu kolektívnej viny. Kolektívne sa aj uvaľovali tresty, medzi ktorými bol exil najčastejšie akceptovanou formou.