Bruslenie valašiek-naša zahraničná politika po novom

„Cudzie nechceme, svoje si nedáme," vravievali naši predkovia, opierajúc sa pri tom o ostrý argument - sekerku s dlhým poriskom. Cudzie, svoje, naše, ich, oni, my... Miestom, kde sa to slovenské stretáva s európskou rozmanitosťou, je dnes symbolicky Brusel: občas to zaiskrí, občas sa podarí dobre zabrúsiť a občas ostane sekerka tupá. To preto, lebo aj bruselenie valašiek vyžaduje fortieľ. Držíte v ruke zvláštnu knihu. Je to kniha o zahraničnej politike, ale nenapísali ju ani diplomati ani analytici ministerstva zahraničných vecí. Autormi sú ľudia, ktorí sa jej venujú ako tvorcovia ideí a koncepcií, konzultanti, žurnalisti, poradcovia, občianski aktivisti, experti, pedagógovia. Niekedy ju dokonca ovplyvňujú výraznejšie než nejeden zamestnanec oficiálnych štruktúr. Vypestovali si schopnosť pracovať s faktami, majú vlohy na odhaľovanie súvislosti, citlivosť na vnímanie kontextov. A majú tiež schopnosť hľadieť na veci - najmä na slovenské a stredoeurópske záležitosti - z odstupu, či už preto, že viacerí z nich študovali na zahraničných univerzitách, pracujú v zahraničí alebo vďaka tomu, že pôsobia v medzinárodných tímoch. Je to publikácia napísaná ľuďmi ponovembrovej generácie, ktorí mali to šťastie profilovať sa v slobodných pomeroch a ktorí sú presvedčení o tom, že aj malé krajiny majú svoje miesto v budovaní dôležitých inštitúcií - pretože, ako to výstižne napísali, neplatí, že „my sme v EÚ a NATO"; ale platí, že „my sme EÚ a NATO". Únia ani Aliancia „neprežijú bez našej podpory a naopak: ak fungujú dobre, robia nás bohatšími a bezpečnejšími; umožňujú nám v zahraničnej politike „rúbať" oveľa vyššie, ako by inak štát našej veľkosti mohol". Svoje argumenty kladú na stôl korektne a uvážlivo, nie urážlivo. Nie sú to tvrdenia z dielne „reálpolitiky", no nie sú to ani postoje tvrdenia idealistov, ktorí by neprihliadali na mocenské faktory v zahraničnej politike. Definujú kľúčové záujmy Slovenska v jednotlivých oblastiach vychádzajúce z hodnotového prozápadného zakotvenia štátu a vzápätí navrhujú kroky, akými tieto záujmy napĺňať. Nerobia to doktrinárne či apodikticky ako majitelia jedinej pravdy - postupujú skôr dialogicky, ponúkajú svoj pohľad ako pozvanie do diskusie. Texty o „slovenskej zahraničnej politike po novom" by si mali prečítať všetci, kto v žurnalistike, v občianskom sektore, v ekonomike i kultúre alebo v pedagogicko-vzde-lávacej sfére. Nielen preto, že sa z nich v zhustenej a zrozumiteľnej podobe dozvedia o nesmierne zaujímavej a dôležitej oblasti, o zahraničnej politike, o ktorej sa na Slovensku vo všeobecnosti tak veľa nevie. Ale mohli by v knihe zalistovať aj preto, lebo zistia, že aj o komplikovaných otázkach sa dá rozprávať zrozumiteľne, a pritom nie povrchne. Vo svete neuveriteľne zahustenom udalosťami a informáciami nestačíme sledovať prudko sa meniaci vývoj: táto publikácia nám môže poslúžiť ako sprievodca.