O próze Večne je zelený, ktorá vznikala v sedemdesiatych rokoch, no prvýkrát vyšla až v roku 1989, autor povedal: „Je pravda, že o novele Večne je zelený som bol presvedčený, že nikdy nevyjde, a nielen pre režim. Možno aj vedomie, že ju nikto nebude čítať, spôsobilo, že sa mi písala báječne, uvoľnene. To bol jediný prípad, keď som na jeden dúšok vychrlil aj tri-štyri strany.“ Bezmenný rozprávač Vilikovského prózy je prototypom hochštaplerov, ktorí poťahujú nitky spoza dejinných kulís. Nepoznáme síce jeho meno, dokonca ani národnosť, a z toho, čo o sebe prezrádza, nikdy nevieme rozlíšiť pravdu, klamstvo, domýšľavosť či ilúziu. Je presvedčený nielen o svojom pôvabe a ume, ale predovšetkým o oprávnenosti svojho svetonázoru, o správnosti svojho výkladu sveta a svojom nespochybniteľnom mieste na strane víťazov dejín. V každom režime, v každej situácii vie, ako byť víťazom, a tomu prispôsobuje svoje postoje, správanie i lojalitu.